Bajkovačka za domom

Predstav si takú situáciu, že si vezieš v aute bajk a zároveň nadávaš, že sa už hodinu posúvaš krokom v zápche cez „legendárne“ Strečno, smerom do Turca. Konečne prejdeš popod výjazd z nemenej legendárneho tunela (lebo ako každá legenda, tiež existuje len v predstavách). Už si dokonale otrávený z klímy, dopravného servisu a steny kamióna vlečúceho sa pred tebou, takže nevieš, či to nie sú už halucinácie... Lebo úžina sa otvára do kotliny a ty zbadáš vpravo pestrú a živo zelenú mozaiku lesíkov, krovín a pasienkov. Hadí sa cez ňu cesta s podkladom ako zelený koberec, mierne stúpa niekam do stratena popri ohradníku, za ktorým sa pasú  kravy a ovce. Romantika ako bič!

A zrazu zisťuješ, že tá lúčna cesta sa odpája priamo z hlavnej!  A priamo oproti je stará cesta, kde sa dá zastať! Váhaš len sekundu! Plný doľava, otočka na ručnej, zdesené kamióny uskakujú! Pár metrov nazad, parkuješ, vykladáš. Cvak cvak, a so širokým úsmevom sa vzďaľuješ hluku cesty I/18. Najlepší priateľ bajkera radostne vrtí kľukami... Keby si sa ale takto akčne neodvážil začať, sú aj iné možnosti, samozrejme:

Tento malý kus peknej krajiny na podhorí, ohraničený lesmi Lúčanskej Malej Fatry a cestou, Vrútkami a budúcim diaľničným uzlom, nie je žiadna bombastika. Ale dá sa tu po cestičkách blbnúť pár hodín. Okruhovať, odbočovať, strmo stúpať a nie veľmi technicky zjazdovať. Len ovčie bobky sa lepia na dezén a hluk cesty určuje polohu. Skoro všetci to máme niekde za domom, netreba hneď bajkpark...

Ako domorodec si samozrejme doprajem komfort rozjazdu z domu pekne po rovinke, popri Turci. Je to aj oficiálna cyklotrasa, keby čosi:

Na konci slepej Hájskej ulice mám dve možnosti. Doprava, zobrať to spodkom, alebo sa vyštverať na „vyššie poschodia“ strmšie, priamo po lúke. Dá sa to aj zokruhovať. Volím druhý variant, takto je stúpanie jemnejšie:

V polovici stúpania pár sto metrov rovinky, popri záhradkárskej osade. Zľava vypipľané chatky a hriadky, sprava záhradkársky bordel pod stromami, to je také ľudské...

Potom mierne technická vložka dole a hore cez malú úžľabinu, lesným tunelom a z neho zase von na lúky, kde cesta zablúdiť nedá.

Keď sa nad horizontom trávy vynorí špicatá strecha hotela, odbočujem doprava na strmú starú asfaltku. Čosi som sa po nej (niekedy v praveku) nachodil, s lyžami na chrbte, od konečnej mhd. Keď som sa učil lyžovať a už ma z domu pustili aj samého.

Cesta vedie do bývalého „lyžiarskeho strediska“ Piatrová, popri jednom z čriepkov vrútockej povstaleckej histórie - pamätníku partizánov Karvaša a Bláhovca, po ktorých je pomenovaná celá dlhá ulica a vlastne aj jedna veľká časť Vrútok (Kde si bol? Na Karvaši.).

Len prekrižujem spodnú časť zjazdovky (Aká sa mi kedysi zdala dlhá a strmá!). Vlekom sa tu už dávno nedarí, zato chatám hej. Ostatné roky dáko rastú do množstva aj do výstavnosti.

Cesta okolo chatiek dosiahla svoj vrchol a začína klesať, striedavo lesom a lúkami. Je tu viacero možností odbočiť. Niektoré sú slepé, niektoré zarastené, ale všetky vhodné na vyblbnutie. Na „hlavnej“ sa striedajú krátke hlinené a trávnaté úseky.

Okolo starej a nádhernej lipy točím ešte doľava a popri poslednej chate dupem kúsok do kopca, kým ma koniec cesty v suchom koryte potoka nezastaví. Suchý potok tu na podhorí? Hej - odkedy vyrazili tunel, voda sa tu na okolí postrácala aj zo studní a tečie z neho von, priamo do Váhu.

Tak zas dole smerom k miestu, kde som na začiatku odporúčal začať cezpoľným. Ale kým tam dôjdem, ešte jedna odbočka doľava, na najsevernejší bod tejto bajkovej krajinky. Po chvíli kľučkovania cez remízky a lúky som pri krmelci, odkiaľ akoby cesta neviedla už nikam, ale to je len taký klam pred zákrutou do lesa.

V lese sa cesta síce rýchlo mení na chodník a pre kolesá nezdatného technika je tu trochu viac bordelu a sklonu ako by bolo pohodlné, ale dá sa dostať až na borovicami zarastenú plošinku bývalého lomu. Stade viac počuť ako vidieť ruch na diaľničnej križovatke pred budúcim východným portálom tunela. Zato kameňolom Dubná skala čnie majestátne. Miesto je to pekné, len ten hluk...

Tí, ktorí radi panoramatické pohľady do rušnej ľudskej krajiny, musia sa trochu vrátiť (aj zokruhovať sa to tu dá) a vychutnať si výhľad z takej čudnej vežičky medzi elektrickými stĺpmi, akoby len na to postavenej.

A ten pohľad do Strečnianskej úžiny je teda ozaj „úchvatný.“ Aj so zodpovedajúcou zvukovou kulisou, samozrejme. Cesta, diaľnica, kameňolom, výseky pod elektrické vedenia - úspechy ľudského pokroku a umu. Len ten chudáčik Váh sa akosi bojazlivo krčí na dne toho, čo tu vyrezal :-)

Tak zas nazad. Až dole k ceste samozrejme nejdem. To by som musel po nej skoro až domov. Ďaleko to síce nie je, ale je aj krajší odjazd, po lúkach. Tým prvým, na začiatku nevyužitým, spodným variantom. No takto ten výjazd na hlavnú vyzerá, keby to niekto ozaj skúšal odtiaľ:

Trochu sa vraciam do kopca a popod tú krásnu lipu točím doľava. Po lúkach, po tých lepkavých bobkoch.  Stále som dosť vysoko, tak ešte jedna pekná vyhliadka ku Vrútkam sa tu ponúka, s Veľkou Fatrou v pozadí:

A potom už len slušne zdravím pastiera a hubárov, vyhýbam sa tým bobkom a popri starom cintoríne davaj na asfalt medzi domy. Prekrižujem hlavnú slovenskú cestu a popri hlavnej slovenskej železnici (po rekonštrukcii je tichšia ako tá cesta) si to pohodlne valím domov.

Naozaj mi netreba bajkparky a udržované single. A nie som sám, kto má možnosti priamo za domom. Jasné, že to teraz nebolo presne pre rodinky s deťmi, ale nie vždy treba normované cyklotrasy, ktorým ustupujú stromoradia a leje sa na ne asfalt ako na diaľnice... Len by do budúcnosti prospelo, aby obce viac podporovali peších a cyklistov, nie autá. Lebo čím viac bude parkovísk a diaľnic, tým bude viac aj áut. A problémy to nevyrieši, len presunie. Hádam tá zmena myslenia pomaly prichádza. Len či nie moc pomaly :-)

Rišo Pouš