Znovu pod hrebeňom Martinských holí: z núdze cnosť

Príliš skorý príchod tepla už dlho posúva dolnú hranicu snehu, studený front v piatok ale všetko natopené zabetónoval. Našťastie hore aj prikryl tenkou vrstvou nového snehu. Takže taktika na krásnu nedeľu bola takáto: pretože nad lesom bude vylízanô do ľadu a v nízkych polohách snehu nieto, treba zaútočiť na medzivrstvu – lúky, hole a riedkolesy na ich hornej hranici. Z okresu von ani na krok, navyše po sobote ťažké nohy ostali a nosiť lyže na chrbte do kopca sa mi už vôbec nechcelo, tak aj tu zostala jediná možnosť: požičal som si auto a davaj hore pod Martinské hole, konkrétne k Partizánskej studničke. Cesta = suchý asfalt, pod studničkou už ľadovo a miestami aj koľajovo, ale nie hlboko a posypano. Úplne v pohode. Po ôsmej ráno som tam bol prvý, keď som po poludní odchádzal, bolo tam 18 áut.

Nástup od studničky priamo do lyží, tam na zákrute to vyzerá suprovo, ale už o pár stoviek metrov vyššie nula snehu. Asi na 200 metroch. Smerom hore sa dá, smerom dole som potom niesol. No čo, je to južný svah.

Ale už po necelom kiláku som to švihol zo zvážnice doľava a hore lesom v pohode až na hrebeň. Dalo by sa pomedzi stromy aj zlyžovať, len sem – tam dáky konár trčal nad čerstvým popraškom z toho zamrznutého firnu.

Vynoril som sa pod Zázrivou (Šíravami) a pretože slnko ma bilo do očí, povedal som si, že začiatok pretrpím proti nemu a vezmem to pekne od juhu na sever. Takže prvá prišla na rad „stará slalomka“. Hebeňovka k nej nebola až taká ľadová ako som čakal, predsa len – tu je ešte medzi stromami. Potom už perfektná lyžovačka až úplne dole do lesa, v jemnom, premrznutom prášku. Zdola som pohodlne vytraverzoval pod vlek „céčko“ – aj prechod cez spodok muldy bol pekne vyjazdený, vysnežený.

Nazad na hrebeň som sa strmo vydriapal popod „môj rodný vlek“, pásy zhodil už pri smerovníku „Pod Krížavou“ a druhý raz počmáral ten prášok, tentokrát zo Šírav dole k potoku. Mňamka, aj keď už viac rozlyžovaná a dole už veľa konárov trčí, snehu pomenej. Ale dole potokom aj na odjazdovej zvážnici je ho ešte dosť.

Tak, križovatka zvážnic, pásy som nalepil a o chvíľu už po vlastných (a aj cudzích) stopách som sa šuchtal tretí raz na hrebeň. Ale z neho tentoraz popri vlastných stopách nazad dole. Na rúbaniach to celkom išlo, potom trochu kľučkovania lesom a keď som sa vynoril na severnom okraji Priekopských holí, to už bola čistá radosť z čistých oblúkov. Až taká, že som si tú lúku dal aj druhý raz. A podľa stôp bolo vidno, že som sa tam neradoval sám:

Potom už to ale chcelo zase trochu zmenu, tak zas hore na Šíravy a ešte jedna lyžovačka dole do potoka, ale už viac popri lese, kde to bolo ešte nevytopené do čučoriedok a nepočmárané. A slnko už ten čerstvý prášok poctivo nahrievalo, tak sa oň dalo ešte lepšie oprieť:

Dole na križovatke zvážnic dilema – nohám už sa moc nechcelo, ale času ešte bolo, lebo autom sa smie ísť dole až o jednej. Tak ešte jeden výšľap, ale len na horný okraj Priekopských holí. A krátka, ale preparádna lyžba, ako po fisovej zjazdovke. Aj nižšie pod južným okrajom lúk je les riedky a nie moc strmý, tak pohodové oblúky sa dali točiť pomedzi stromy až na zvážnicu, po ktorej už smerom hore prúdili výletníci vo veľkom.

No a to je všetko – potom už len 10 minút a bol som nazad pri aute, aj s vari 200-metrovým nosením lyží cez kamene. A ešte som si stihol doma vychutnať Vlhovej víťazstvo v obráku v Jasnej :-) Len nech už zas nasneží, aspoň tam hore, do jari času dosť... Veď vlastne ani kameňáčky som nemusel brať.

Rišo Pouš