Sokol a Tunelová jaskyňa nad Liptovskou Osadou

Máš cestu cez Donovaly a máš čas a chuť – vybehnúť? Lebo ten kopec z titulky pozná asi každý, kto už tade prechádzal. Kúsok za Liptovskou Osadou v smere na Donovaly, na ľavej strane. Volá sa Sokol a je to také symbolické vyvrcholenie veľmi príjemnej krasovej krajinky – náhornej planinky, ktorá sa rozkladá za ním. Značený chodník tam nevedie, zato zvážnica áno. Najjednoduchší prístup je po nej, lebo sa odpája rovno z hlavnej cesty a poza jeho bralo stúpa strmo lesom na lúky na Váhanke. Ale zle sa na ňu z hlavnej odbočuje, aj sa tam zle parkuje a treba potok preliezť a ten je tu dosť široký. Asi lepšie je tam prísť peši po cyklokorytničke z Osady, asi dva kiláky. Takto to vyzerá pri pohľade Google Street View:

Druhá možnosť je „o odbočku ďalej“, z ústia potoka Patočiny. Priamo tam a aj o kúsok vyššie (na odbočke zvážnice) sa dá parkovať. Prechádzka dolinou je príjemná, hluk hlavnej cesty rýchlo tíchne za chrbtom, len musí byť sucho a nesmú tu akurát zvážať drevo. Inak blato - aj na tom starom, rozbitom asfalte.

Netrvá dlho a dolina sa otvorí do malej, trávnatej kotlinky s križovatkou zvážnic a ovčínom vľavo pod lesom. Rovno popri ovčíne sa dá prejsť cez sedielko Patočiny do Liptovskej Lúžnej, doprava vedie tiež cyklotrasa, ale do Korytnice. Oplatí sa tu pomotať, z toho sedielka je napríklad pekný výhľad ponad Liptovskú Lúžnu k Salatínu a ku hrebeňu Nízkych Tatier z netradičného uhla. A nazad k ovčínu sa dá vrátiť aj obchvatom susedného kopčeka. Tie možnosti ukazujú žlté šípky na mape v galérii.

Na Sokol treba ale odbočiť skôr. Presne na mieste, kde sa dolina začne otvárať a menší potok prechádza popod cestu, vedie strmo doľava, hore lúkou úzka prť, na mape označená ako „pre jalovice“. Po pár metroch vchádza do lesa, jej sklon sa zmierni a prť sa zmení na zreteľný chodník, ktorý traverzom vychádza na horské pasienky malej „náhornej plošiny“ (takých 15 minút?). Tam zatáča doľava, mení sa na cestu a už len rovno treba, na posledný horizont. Pod ním, pri krmelci v malom sedielku Váhanka sú dve možnosti: klesnúť doprava na tú prvú menovanú lesnú cestu a z nej potom odbočiť hore lesom priamo pod bralá Sokola, alebo ísť ponad ňu po hrebeni. Na ňom je (až na úvodné metre) zreteľný chodník – od tej kóty 827 m (zdroj: Mapy.cz):

Keď sa objavia prvé bralá, chodník ponúka dve možnosti. Asi lepšie je začať traverzom doľava a po prechode malou galériou skalných veží sa prudko vyštverať na vrchol, kde sú dve vyhliadkové plošiny. Tá druhá, nižšie položená, je aj na opaľovanie dobrá. Len ten hukot zdola z cesty ruší pohodu. Výhľady smerom ku Korytnici a aj na protisvah, kde vidno, ako sa turisti po zelenej štverajú na Končitú a Zvolen.

Nazad potom už podľa chuti, ku krmelcu na Váhanke. Ale treba si odtiaľ ešte odskočiť doprava, na poslednú lúku, z ktorej na okraji lesa padá poriadny skalný zráz. Nie až taký vysoký ako Sokol, ale ukrýva priamo pod nohami nádherný, vari 30 metrov dlhý, prirodzený, priechodný tunel, ozajstnú raritu. Stačí sa len popri okraji lesa pohnúť doprava, nezreteľný chodník vedie priamo k jeho západnému portálu.

Pohľad na skalnú stenu s jaskyňou je parádny aj z lesa pod ňou a návrat nazad dole do doliny je možný okrem výstupovej trasy aj tadiaľto. Lenže poriadne strmo dole - pomedzi ďalšie skalné veže. Alebo viac na západ, po trochu miernejšie klesajúcom hrebienku priamo do ústia doliny. A to je všetko. Až na výstup a zostup je to vlastne prechádzka bez výraznejších prevýšení, veľmi dobrá na krátke vyvetranie tela aj hlavy. Odporúčam!

Rišo Pouš