Skialp Wildspitze 3774m (Stampfl – Banko 1970)

Čím vyšší kopec, tým ťažšia túra? To sa tu nedá povedať, tento kopec je výnimka. Máme s Bennom v sobotu jeden cieľ (teda on, ja sa tu ešte tak dobre nevyznám). On je šéfpatológ v univerzitnej nemocnici Harlaching, šéf mojej ženy a môj DAV partner na skialp. A má fantastické auto, na ktorom chodíme na túry: BMW Coupe 3000, 220PS. Už vtedy malo sklápacie zadné sedadlá, takže lyže išli dnu cez kufor. Tešil som sa na každú túru. Benno mi ukázal množstvo kopcov a krásnych túr v Alpách.

Tentokrát vybral najvyšší kopec Tirolska Wildspitze (3774m), ten je aj druhý najvyšší v Rakúsku, ale na rozdiel od Groβglockneru veľmi ľahko a rýchlo dostupný.

Bol apríl, cesty boli už suché a jazda cez Fernpass po serpentínach bola veľký špás. O ôsmej ráno stojíme na obrovskom parkovisku a o pár minút už sedíme v Pizexpresse, ktorý nás ako raketa vyvezie popod zem na ľadovec. Štartovali sme vo výške 1740m a o pár minút vystupujeme na sneh vo výške 2840m.

Zapneme lyže a pustíme sa dole k dolnej stanici lanovky Mittelbergbahn – vtedy to bol staromódny vlek, teraz je to kabínka. Hore na Mittelbergjochu necháme ruksaky a využijeme výborný sneh na lyžovačku po zjazdovke. Potom už začíname myslieť na túru: začíname vo výške viac ako 3000m, takže nás čaká len 700 výškových metrov až na vrchol. Aby som túto túru náhodou neodmietol, Benno mi nepovedal, čo sa na tomto kopci odohráva. Taký ľahko dosiahnuteľný vysoký kopec samozrejme láka masu turistov, veľa vodcov vedie svojich klientov, teda stali sme sa členmi jednej veľkej procesie – ako na Staré Hory! Neviem si predstaviť, čo sa tam deje dnes!!! Tam potrebuješ len pásy a mačky (aj tie nie vždy), to je všetko. Stretávali sme ľudí, vybavených ako na Mt. Blanc – trepali hore 25-kilové ruksaky, ktoré im pri zjazde len zavadzali. Ale fotka hore pri kríži s lanom a cepínom doma v úrade niečo zaváži.

Veľké snehové polia, vyšliapané ako diaľnice, vedú aj slepých správnym smerom. Celá trasa robí malý oblúk doľava, takže vidno aj strmšie pasáže, kde vyjdeme k zadnému Brochkogelu. Potom skoro rovno na Mitterkarjoch, jeden strmý úsek, stredom hore vyjdeme rovno k takzvanému raňajkovému miestu. Tu zvyknú hlavne vodcovia robiť pauzu na jedenie a pitie. Potom ľahko až po depot, kde sa nechávajú lyže. Zapneme pre istotu mačky, niektorí sa zapnú na lano a vezmú cepín do ruky – aj keď nevidím ani päťmetrový úsek, kde by to bolo treba. Vezmeme lyžiarske palice a vybehneme na vrchol. Je tam krátky úsek v skale (náročnosť asi 1), otočíme sa a zmizneme dole, je tam tlačenica. Trvalo nám to  dve a pol hodiny, boli sme pomalí. Cítili sme tú výšku od rána, z 500 na 3750m.

Teraz ale príde na rad ten najkrajší úsek celej túry, zjazd po výstupovej trase. Ale pred hornou stanicou vleku odbočíme doľava a dostaneme sa pomedzi ľadovcové seraky na ľadovec Taschachferner.

Máme pred sebou zjazd: celých 2000 výškových metrov, dole až k parkovisku.

Nie vždy sa dá ísť, na jar často chýba sneh v dolnej časti. Aj my sme na konci hľadali firnové polia, kým sme zišli dole. Tento zjazd ale vyvážil mínus preplnenej túry. Túto túru by som nikdy neopakoval – bol som tam často lyžovať, ale na normálnych lyžiach. Domov sme šli okľukou cez Seefeld, kde sme dobre večerali. Ďalej o čom? BMW Coupe, to je jazda!

Jano Banko