Parádne lyžby pod Prašivou na začiatku odmäku

Po arktickom počasí sa zase dovalil hnusný odmäk, no prvé dni ešte vo vyšších polohách moc neuškodil. Naopak – aj dobre spravil, keď prilepil k zamrznutému podkladu nový sneh. Šialená zima, ako na hojdačke... Ale čo už. Šiel som teda vyskúšať tie vyššie polohy masívu Prašivej. Mal som viac variantov „denného programu“ podľa toho ako nohy pôjdu. Rýchlo sa ukázalo, že nejdú vôbec, tak som to nehnal po hrebeňovke, ale ostal som tam polyžovať. A dobre som spravil a nebol som sám – na starom ľade taká hutná, vetrom a už aj slnkom ubitá vrstva nového snehu, do 10 cm. To na juh. Od hrebeňa až do lesa takmer žiadny ľad. Len na hrebeni miestami trochu tvrdšie šindle, strungy, kto to už ako volá. Severy samozrejme tvrdé, vyfúkané, hrboľaté, tam som ani nešiel. Ale po nedávnom lavínovom poplachu ani stopy.

Začal som z Donovalov, ale nie z centra a netradične dole kopcom – z busu som vyskočil „pod Magurou“ a popri miestnom zbernom dvore a čističke som vybehol na Mistríky, s lyžami v rukách. Odtiaľ už dole pomedzi domy a lesom prepekná cestička až do doliny, ktorou som sa vyplazil k útulni pod Kečkou. Chvíľku ma aj medvedie stopy viedli :-) Samozrejme som zabudol zapnúť hodinky, ale toto trafí každý a do doliny sa dá nastúpiť aj z auta od hlavnej cesty.

Potom už klasika po červenej cez Kečku a Kozí chrbát do Hiadeľského sedla – za rána ešte na pláňach suchý podklad, jemná vrstvička na starom ľade, dobré šmyky. Zjazd z Kozieho chrbta ale už mokrota, po každom oblúku ma snehové slimáky naháňali. Podobne smerom hore na Prašivú – na čistinkách vystavených slnku už to lepilo, musel som pásy prevoskovať.

Potom nad lesom už paráda. Sneh akurát držal, ale nelepil, zo zadekovaných dolín aj dáke tie hmly vybehli na hrebeň, nebolo bárs horúco a viditeľnosť parádna. Tak som si „z výkladu“ ako prvé vybral juhovýchodné rebro Malej Chochule. Až dole po les úplná paráda. Kompaktný, rovný povrch, ani prašan, ani kašan, kôrka žiadna, len úplne dole už sneh trochu navlhnutý.

Popri vlastnej stope teda nazad hore. No nie až na Chochuľu, odbočil som nazad na Prašivú. Lebo som mal dobrý výhľad doľava do plytkej muldy, kade z Prašivej dole viedli podozrivo pekné oblúky. A ich autori (vraj päť kusov) mi natiahli aj parádny výstupový cikcak nazad na hrebeň. S radosťou som využil. Vrelá vďaka, Aja a spol :-) Na Prašivej som ešte trochu počumel na druhú stranu, ale tie severy sa mi zdali príliš hrboľaté a tvrdé, ako som už spomenul.

A aj strmé, vzhľadom k mojej momentálnej mŕtvolnosti. Akosi sa neviem pozbierať z tej korony... Tak nasledovalo poctivé „prepočítavam“ a z neho vyšlo, že ešte zjazdík z Veľkej Chochule po zelenej stíham. Dúfam. Nastala síce hnusná difúzka, lebo sa dáky mrak dovalil, ale len hore pár oblúkov, potom už paráda, zase až po les, skoro po poľovnícku chatu Tajch. Ale ako začal svah pristrmovať, rýchlo som sa zabrzdil a otočil :-) A zase som mohol využiť už natiahnutú stopu, ako fajn!

No a záver – už len do Lúžnej sa doplaziť voľajako... Tak ešte traverz popod Veľkú Chochuľu a Košarisko, krížom cez ďalšie oblúkmi pokreslené muldy a svahy, ktoré síce lákali, ale času už nebolo. V sedle pod Košariskom pásy dole. Chvíľa rýchla po vytvrdenom hrebeni, potom tri chvíle bežkovania, palicovania a korčuľovania v snahe dostať sa bez pásov do sedla pod Skalkou. Skoro sa mi to podarilo, ale nového snehu v nižších polohách pribúdalo a vlhol. Tak ešte posledné naliepanie na krátkych pár minút mierne do kopca, aby som sa na žltú dostal, a potom už popri kríži a po rúbaniskách „rýchlo a zbesilo“ dole. Inak celkom dobré lyžovanie by to bolo – lebo tvrdo, ale nie ľadovo, v lesíku pod krížom aj prašanové záveje. Ale čas odchodu autobusu sa blížil a či dolyžujem až do dediny, to som netušil.

Nakoniec sa podarilo, aj keď cesta lesom strmá a úzka, na lúkach nižšie už sneh kôrovatel a úplne dole na lúkach už to bol slalom pomedzi krtince. Ale bez jaziev a sklznici sa zadarilo, až k domom. Ufff... Dlho sa ale nebude dať takto. No treba ísť, kým je ako - tak.

Rišo Pouš