Martinské hole MTB

Strečno, parkovisko pod hradom. "Cvak - cvak!" počuť zvuk kufrov zapadnúcich do pedálov. V tom momente sa stávame s bajkom jedna bytosť. Gumové drápy začínajú plniť funkciu citlivých brušiek na prstoch. Pomaličky mierim na štrkovú cestu, ktorá sa v serpentínach zarezáva do kopca. Na začiatku sa zahrievam na ľahkom prevode. Teda pardon - zahrievam, v tejto horúčave.

Vchádzam do lesa, zmysly začínajú spozornievať, vnímam okolie, hlava hore a zrakom behám po stromoch. Neunikne mi žiaden chodníček vybiehajúci do lesa. Zatiaľ, čo mnohí v takomto okamihu radi mozog vypínajú, ja presne naopak, zapínam ho naplno. Vnímam veľa podnetov, od zvukov lesa až po pradenie reťaze môjho bajku.

Vnímam ako pracujú svaly na nohách, od chodidiel až po stehná. Správnym radením sa snažím zachovať optimálnu frekvenciu. Chvíľu posediačky, chvíľu zo sedla. Samozrejme vždy na inom prevode. Prechádzam sedlom Rakytie a pokračujem do sedla Javorina. Pred pár dňami som si to tu omrkol. Dnes mi tieto informácie poslúžia.

Naberám výšku po vďačnej zvážnici, na tento úkon ich mám rád. V sedle Javorina som asi za hodinku a pokračujem strmo hore vľavo smer Sarančníky. Na Minčol je to podľa značky 1h.25min. Odpájam sa z cyklotrasy na červenú značku a začínam tlačiť. Som na to pripravený a aj zvyknutý.

Tlačenie strmým svahom chvíľu potrvá, kým prídem na hrebeň. Podobné kombinované túry sú v Alpách úplne bežné. Podstatné je, aby sa to vyplatilo a zjazdné pasáže prevládali. Na zemi vidím stopy, začudovane pozerám. Títo jazdci neboli slabí, a myslím na bajkerov, ktorí tadiaľto pravdepodobne zjazdovali dole.

Ako tak tlačím hore, zdá sa mi tá stopa stále divnejšia a zmocňuje sa ma nepekná predtucha. Po chvíli nachádzam to, po čom som sa obzeral už hodnú chvíľu: "Tak toto neboli príslušníci môjho kmeňa Jazdcov!" pomyslím si pri pohľade na dezén motokrosovej pneumatiky odtlačenej v blate.

Ľudia z Kmeňa motorových koní hovoria rečou môjmu kmeňu úplne neznámou. Kedysi dávno sme si vraj boli všetci rovní, ale dnes, zatiaľ čo my sa vyžívame v opojnej zmesi namiešanej z endorfínov, adrenalínu a pachu vlastného potu, tak motorové hlavy sa opíjajú benzínovými výparmi.

Tlačím ďalej, hrebeň sa zmierňuje a ja môžem krátke úseky ísť na bajku. Pozorujem chodník a všímajúc si vytrhnuté celé kusy hliny len kývnem hlavou. Necítim hnev ani zlosť, však ako by som aj mohol pri prežívaní vrcholného blaha cítiť niečo také? Príslušníci môjho kmeňa sú mierumilovní, jediné po čom túžia je jazdiť.

Striedavo tlačím a šliapem po zvlnenom hrebeni, keď zbadám v diaľke vrchol. To musí byť Minčol. Za chvíľu som tam, bike poskytuje úžasné zážitky, keď sa s ním citlivo narába. Vychutnávam si výhľady, zo Strečna som prišiel za dve hoďky, tak ide sa ďalej. Najprv zjazd, potom lesík, lúka a záver striedavo v sedle a tlačiac sa dostávam ku vysielaču. Ešte nemám dosť a tak šliapem ďalej, až po Veterné. To je teda hodné svojho mena.

Tu stretávam prvého človiečika na hrebeni. Je to Gumená podrážka, príslušník spriateľeného kmeňa. Hneď nachádzame spoločnú reč. "JéééJ konečne niekto normálny!!" Zdraví ma. Odkiaľ si si taký istý?? Pýtam sa. Před chvíli sem stretol asi šest enduristú, vúbec první, koho jsem dnes stretol. Jedu od Fačkovského. Vymeníme si obradne adresy svojich internetových stránok a rozlúčime sa.

Vraciam sa späť na Minčol. Cestu do sedla Javorina už poznám a nie je pre Jazdca dostatočne zaujímavá, vyberám si preto modrú značku smerom do Višňového. Tam sa chcem napojiť na trasu maratónu, ktorý tu bol pred pár dňami. Začiatok zjazdu je nádherný, v lese sa však z chodníka stáva spádnica - kolmo dole. Nevadí, všetko sa dá jazdiť a po chvíli konečne prvý dlhší traverz. Je to paráda, ani raz som nemusel zosadnúť.

Vynáram sa na čistinke a tu zrazu šok!! Nemôžem uveriť vlastným očiam. Z nádherného chodníčka sa tu stala široká cesta, čerstvo vytvorená bagrom. Stojím hľadiac na tú spúšť a až po chvíli sa púšťam ďalej. Ciest pribúda, sú tu rúbaniská po ťažbe. Podľa pňov  usudzujem, že je to regulérna ťažba. Vyrúbané sú celé prieseky. Povrčať s motorovou pílou, zapriahnuť traktor a peniaze sú na stole - aké jednoduché, kým je čo rúbať.

V momente ako som sa vynoril z lesa na čistinku a ocitol som sa na vybagrovanej ceste som prestal porušovať zákon, pomyslím si ironicky. Do cesty sa mi postaví veľká kaluž. Keby ste sa pokúsili vyrobiť kvalitnejšie blato nemáte šancu oproti zmesi namiešanej lesným traktorom. Podarí sa mi ju obísť. Nemám chuť ani nasadnúť na bycikel. Podklad je úplne rozomletý.

Toto bude koniec nášho kmeňa! Pomaly nás zatvárajú do rezervácií, hovoria im bajkparky - kúp si lístok a môžeš jazdiť lanovkou hore!! Úplne najlepšie by asi bolo, keby sme sa uspokojili s jazdením po asfaltových hrádzach po brehoch riek dole v údolí. My Jazdci z hôr. My, ktorí nepoznáme nič krajšie ako stretnúť sa v súboji zoči-voči s chodníčkom plným koreňov, kameňov a prírodných prekážok, ktoré po dlhom, ťažkom a usilovnom tréningu zdolávame. Nielen dole kopcom ale aj v náročných výšlapoch. Vyhrajúc sa na ňom so svojimi gumenými drápkami.

Tlačím bajk po rozrytej ceste. Míňam vyvalený strom s modrou značkou. Mŕtvou modrou značkou. Nefotím. Po chvíli sa dostanem znovu do lesa a nachádzam podľa zvyškov značenia trasu maratónu. Po nej sa dostanem naspäť do sedla Javorie. Uzatváram okruh a tu ma čaká posledná úloha dnešného "výletu" Záhadná modrá značka vnárajúca sa do lesa. Všimol som si ju už minule a neskôr som ju nenašiel na žiadnej mape.

Vchádzam do lesa a vychutnávam si pekný traverz. Prichádzajú ťažké miesta. Musím aj zosadať. Napichnúť sa tu niekde ne konár, našli by ma už pekne ohlodaného. Neskôr asi sto metrov strmo peši dole, ale tu už opäť nasadám a krásny chodníček až dole do Strečna. Ešte kúsok tlačenia a záverečný zjazd. Už dávno som nešiel nič také ťažké, ale som pripravený. V strmom svahu sa už zastať nedá, aj keby som chcel. Musím zísť až dole. Ešte pár pekných serpentíniek a som dole pod hradom. Prvá kofola vo mne po šiestich hodinách v teréne len tak zasyčí...

M.Bartoň