Lyžiarsky výcvik pod Latiborskou hoľou

No mali sme byť traja, nakotilo sa nás päť. Na môj samotársky vkus poriadna banda, ale všetko známe firmy, niekedy neuškodí aj takáto „masofka“. Mal som tam byť za sprievodcu, ale známa firma „Majster Z“ sa vyzná lepšie, najmä po kadejakých miestnych zbojníckych chodníčkoch, grúňoch a dolinách. Tak som s radosťou prijal úlohu vzadu sa vlečúceho a miestami z predposledných síl nadbiehajúceho fotoreportéra. Lebo počasie vyšlo na jedna mínus. Jedna preto, lebo aj na hrebeni vládlo bezvetrie, slnko čoraz viac prepaľovalo rednúce mraky a dobré snehy sa dali nájsť ľahko. Mínus preto, lebo nepieklo ani na južných svahoch, slnkom opekaných, v podstate stále bolo mínus a keď už okolo obeda začal prašanček na tých juhoch trošíčka naznačovať, že by snáď mohol aj lepiť, zdrhli sme definitívne do severov.

Takmer presne po roku som sa „vrátil na miesto činu“ (odkaz dole), ale teraz už dve expedičné autá sme zapichli vyššie, priamo v sedle Prievalec na takmer prázdnom parkovisku. Len rozospatý pohľad z jedinej prítomnej dodávky nás obviňoval z radosti asi príliš nahlas prejavovanej - pri chystaní do akcie. A sme teda vyrazili: stopy preleštené, aj v lese špina prikrytá novým popraškom, na rúbaniach hygienická bieloba, ešte takmer nepokreslená. Samozrejme som z čistej zaneprázdnenosti zabudol zapnúť hodinky.

Po niekoľkých krátkych prestávkach na vydýchanie (alebo taktických poradách) padla prvá voľba na Latiborskú hoľu, ktorej temeno bolo na počudovanie viacerých normálne ZASNEŽENÉ a netrčalo tam skoro nič!!! No ci beka! Takže očkávanie smerom dole na JZ bolo viac než veľké a celkom sa aj splnilo. Hore ešte to pod tenkou vrstvou škrípalo a nedržalo, ale ako sme sa norili do tieňov, norili sme sa aj do snehov. Zase žiadna hlbočizná orba frírajdová, len proste príjemné oblúky.

Dole na „trojsútoku“ v lese bolo tak príjemne, že sme radšej odtiaľ rýchlo cik-cak zdrhali hore. Pre mňa akosi až prirýchlo sa utekalo, nemal som toho Majstra Z púšťať dopredu! Ale tak mi treba, keď som sa s motorovými myšami dal do spolku. Smerovali sme tentokrát na susedu Veľkú hoľu, že z nej opáčime sever, ktorý sa nám zdal na pohľad vééľmi dobrý pri ceste hore z parkoviska. A že porovnáme s juhom, a že kde sa nám viac zapáči, tam viac ostaneme. Takže o pár chvíľ sme skonštatuvali, že aj sever bol fajn, až na to, že hore ešte kosovka nie celkom prikrytá a pod ňou trochu hmly, inak aj tu čím hlbšie, tým lepšie. Len dole pre niekoho trochu úzko, nedali sa na tých pár metroch v malom kaňoníku rozšafné oblúky krájať.

Tak zas hore, takmer rovnakou trasou, a zas do juhov, tentokrát už kratšie a už aj za občasného hlasnejšieho premýšľania nemenovaného najslabšieho kusa, že by to dnes aj skrátil, keby sa vraj nehanbil. Ale juhy lákali a z jamy stopa nazad hore už natiahnutá (a nie jedna, už sa tam veeeľa farebných bodiek po okolí motalo). No nebol to už priamo prašan, ale lyžba fajná a aj ten vlhnúci sneh akosi lepšie držal nemenované vychlpené pásy smerom hore, ako predtým.

Samozrejme aby bola symetria zachovaná, druhý raz sme sa zrútili zase na sever spod Veľkej hole, ale tentokrát už riedkym lesom, znaleckými chodníčkami – len som čumel, aké zázráčná sa ukrývajú za zdanlivo nepriepustnou smrekovou hradbou pod výstupovým chodníkom. Miestny znalec Z proste hviezdil!

No a to by bolo všetko, nebyť našich dobroprajných lesohospodárov, ktorí nám na odjazd pripravili (spolu s dobroprajnou Perinbabou samozrejme) parádne zjazdovky aj s vytýčenými slalomovými bránkami, zasiatymi tak akurát nahusto. Len to neboli kĺbovky ako na pretekoch – a my bez chráničov. Tak bolo treba dávať pozor pri tesnejšom prejazde, lebo rýchlo sa to menilo na veľkonočnú šibačku. Ale že bolo ešte skoré popoludnie, každý si tam našiel svoj nepokreslený kúsok. Že sme skončili nižšie ako na parkovisku nevadilo nikomu, pri tej krátkej pešovačke hore cestou bol aspoň priestor na sumarizáciu a kolektívne vytešovanie. Ďakujem štyrom zúčastneným motorovým ľuďom, že pribalili a strpeli aj môjho človeka, aj keď bol do kopca takmer až brzdou. Ešte že si to tesne po poludní aj oni akosi skoro rozmysleli, hehe...

Rišo Pouš