Krivánska Malá Fatra: južný traverz na bajku

Už desaťročia sa z domu a priľahlých končín pozerám na tie južné svahy, padajúce do Turčianskej kotliny. Krásne zelené, husto zalesnené. Po 1. apríli 1988 som sa naivne potešil, že budú ešte krajšie. Jasné, zvážnice tam boli skôr ako národný park, aj sa tam hospodárilo v lesoch. Keď som ale začínal s mtb, bola radosť motať sa po lesných cestách v tieni stromov, aj keď tam ťažili – lebo citlivejšie ako dnes, zdalo sa mi. Aj tie cesty neboli moc poprepájané z chotára do chotára, z doliny do doliny. Končili zväčša slepo v porastoch. Aj som sa raz bavil s urbárnikmi pri stavbe jednej novej – že nie, prepájanie sa tu nechystá, načo by nám to bolo?

Ostatné roky je to ale akosi inak. Jazvy v lesoch pribúdajú a rastú, objavujú sa nové lesné „eurodiaľnice“ a pri nich tabule o rekonštrukciách protipožiarnych ciest a o rozvoji vidieka skrz skvalitnenie lesného hospodárstva. Na tých starých cestách ubúda tieň a pribúdajú rozryté úseky a „výhľady“. Len človek aby ani meter z oficiálneho chodníka neodskočil, lebo je v národnom parku. Dokonalá legislatívna schizofrénia, ktorá vyhovuje akurát špekulantom.

A čo to má s mtb? No to, že som zistil, že sa to už dá – súvislo traverznúť turčianske svahy Krivánskej Fatry, od Šútova na západ. Pekne vysoko, takmer bez schádzania do podhoria. Proste to tam všetko už poprepájali. A všetko vo vnútri „národného parku“. Žiadne lesné prte, ale široké cesty, dokonca aj nový asfalt! A výhľady do kotliny cez vyholené svahy. Preto toto „porušovanie“ návštevného poriadku s pokojom v duši odporučím, lebo hrať sa tu na nejakú ochranu fakt nemá zmysel. Takže začíname:

Bude to okruh so začiatkom a koncom na vrútockej stanici. Na úvod rozjazd po rovinkách až do Šútova. Po Sučany popri Váhu, na jeho ľavom brehu je príjemný „flow trail“, len bacha na srnky :-) Potom až do Krpelian po pravom brehu derivačného kanála, tiež príjemne pod kolesami. Najskôr trochu asfaltu, potom šotolina, ku koncu singlík v tráve. A už len hore kopcom po asfalte – na križovatku pri vstupe do Ratkova. Tam, za známou cestou I/18 vidno priamo vpredu poľnú cestu stúpať do kopca. Dovedie nás do Šútova, k cintorínu. Ale dá sa to obabrať aj po „osemnástke“ popri Krpelianskej nádrži, ak chce niekto adrenalín :-)

Za poslednými domami Šútova to začne: prvé poriadne stúpanie (po turistickej zelenej) a sranda je tá, že čím vyššie, tým lepší povrch. Nad dedinou hnusný voľný makadam (na ňom jeden z najstrmších úsekov trasy), vyššie na lúke šutrohlina, pod Zajacovou rozbitý asfalt a nad ňou NOVÝ asfalt. Lebo sme vstúpili do národného lunaparku. Z konca asfaltu potom len dákych 100 metrov prudšej kamenistej cesty a sme pri prvom podarenom vtipe:

Vtip preto, lebo nasleduje zjazd po nádherne širokých, nových a betónom dobre vystužených serpentínach, na konci ktorých čaká znovu poriadna dávka budovateľského folklóru v podobe dopravných značiek a poučných tabúľ. Už pred pár rokmi som sa pri pohľade z protiľahlého veľkofatranského Kľaku čudoval, čo to pod Kriváňom tak bielo svieti. Po poslednej serpentíne už valím dole popri potoku už bez zákrut a na výraznej križovatke točím doprava - popri eurotabuli, informujúcej o zvyšovaní konkurencieschopnosti a bla bla bla. Dalo by sa aj nižšie odbočiť, ale vyšiel by som z národného parku, to nie!

Ďalšia úloha je trafiť na rázcestie Drgová a tam preťať modrú značku (zo Sučian na Malý Kriváň). Najskôr jemne líznem podhorské lúky nad Trusalovou, stúpam zase po asfaltke. Pred jej koncom výrazná odbočka doľava do lesa. Spočiatku je lesná cesta široká, ale staršia, takže pekná, potom pribudnú rúbaniská. Ale aj výhľady dole do podhoria, napríklad na vojenskú strelnicu nad Sučanmi. Asi dve tretiny výšľap a posledná zjazd. Len pred koncom výšľapu sa treba poriadnejšie priprieť (strmo je tam a rozbito) - asi pol kilometra, ale jazditeľné všetko.

Drgová je len ďalšia križovatka zvážnic (a turistický smerovník) na hrebienku nad východným svahom Sučianskej doliny. Odtiaľ zídem klesajúcim traverzom (pekná cesta, ale poriadne hrbatá) na horný koniec relatívne novej dolinovej asfaltky. Až tam sa zvyknem pri výšľape zdola otáčať na cesťáku, keď mám chuť počas horúcich letných dní trénovať kopce v príjemnom tieni :-)

Tentokrát ale nejdem dole dolinou, ale cez mostík do protisvahu, do ďalšieho stúpania. Ako inak, po zvážnici - smerom na juh, ponad dolinu. Mierne. Cestou je jediná výrazná križovatka, z ktorej sa dá tiež zbehnúť do Sučianskej doliny. To by som šiel rovno - ale teraz idem doprava (jediná možnosť do kopca), obtáčam kopec Vinicko z juhu. Cesta postupne pod kolesami zarastá, ako sa blíži ku svojmu koncu. Ten nastáva asi po dvoch kilákoch - a tu je to najmenej dokonalé „prepojenie“ na trase. Vpredu  kríky a vybagrovaná jama, ale zjazdný chodník vidno - po jej okraji vedie „za roh“. Hádam len zo 10 metrov, a tam zrazu ďalšia, novučičká zvážnica. Čiže poriadne hnusná, hrboľatá, ešte nezarastená a s poriadne odrúbanými svahmi. Strmo klesá, serpentínou obchádza záver Kľačianskej doliny. Potom ponad „lyžiarsku chatu“ na lúke križuje zelenú značku a napája sa na cestu z Kľačian na chatu pod Kľačianskou Magurou. Asi v jej polovici.

To znamená, že začína posledný seriózny výšľap na trase: poriadne dlhý, až pod Kýčeru, priamo na hrebeň medzi Magurou a Panošinou. Asi 200 hrboľatých výškových metrov. Bacha, jazdia tu aj autá! Síce to všade... Hore je odmenou výhľad na Suchý a mierny, krátky zjazdík do sedla Príslop. Od jeho smerovníka je to k výčapu na chate asi 15 minút, do kopca.

Taaak čapák som si tentokrát odpustil, spúšťam sa doľava, do doliny Hoskora, do dlhého a plynulého zjazdu v severných, tienistých svahoch. Zošup končí až na dne doliny, pri potoku na asfaltke. Aj tam je to pekné, ale dajú sa zvážnice ešte predĺžiť ponad PR Hrádok a zjazdnúť až do ústia doliny k chatovej osade Jánošíkovo. Potom už len odjazd nazad cez Lipovec do Vrútok. Tento záver cez Hoskoru je aj na fotkách z peknej jesene 2019 spracovaný TU .

No a to je všetko. Celé je to na pohodu asi na šesť hodín, samotný traverz zo Šútova do Hoskory necelých päť. V pohode je to skoro celé na jazdu vo dvojici vedľa seba a pokec popri tom – cesty širokééé! Na mape to vyzerá ako pekná, logická cyklotrasa, presekávajúca horský masív. Keď si ale uvedomím, že sú to samé zvážnice a všade sa tam intenzívne ťaží, pritom na bajku (ani pešo) tam nemám čo hľadať, lebo sme v hĺbke národného parku, no... Z tohto pohľadu štatút chráneného územia vyznieva ozaj ako nepodarený prvoaprílový vtip. Načo je takýto potemkinovský národný park? Tak buď to má nejakú hodnotu, treba to chrániť (vtedy tam ani nepáchnem), alebo sú to hospodárske lesy a keď tam môžu traktory, prečo by som tam nemohol na bajku? Hej, možno zonácia by pomohla, ale to je asi ešte poriadne sci fi... A keď si to porovnám s nechráneným, ale o 500% krajším a prírodne zachovalejším, bajkpozitívnym Považským Inovcom , kde sme boli na jar, niet o čom. Niečo tu proste nehrá.

Rišo Pouš