Baba nad Korytnicou – aj by to bol objav sezóny, ale...

Rozmlátené kúpele v Korytnici po výdatnom snežení zavalené bielou masou, našťastie cesta až po otočku autobusu čerstvo prehrnutá a aj parkovisko pre pár áut upratané - v duchu ďakujeme domácim. A skáčeme do lyží hneď tam pri rampe a ešte viac sa tešíme, keď vidíme, že stopa po modrej značke smerom do Hiadeľského sedla je predupaná. Zato ale fest hlboko, miestami skoro po kolená koľaj. Tak ju s vďakou a piesňou na perách leštíme – najskôr pomedzi hororové kulisy zvyškov kúpeľných domov, potom krásnym, zasneženým lesom, v ústrety nepoznanému.

A prečo práve Korytnica? No lebo nasnežilo, ako to už býva v našich zemepisných šírkach, takpovediac selektívne: dole nič a hore príliš, že až lavínovo. Nejakú bezpečnú medzivrstvu bolo treba zvoliť. Okrem toho, odkedy sa stala susedná FEDORKA hitom chlpatej sezóny, nedali mi okolité grúne a pasienky spávať. Teraz zapadli tie správne podmienky v jednom čase a na jednom mieste pekne do seba, tak sa nedalo už cúvnuť. Podľa MAPY.CZ sme sa motali v týchto končinách:

A tak si to teda leštíme do Sedla pod Babou a netušíme, či nebudeme musieť cúvnuť priamo odtiaľ, lebo prachu ozaj mrte a tie vrstevnice, ktoré tam chceme počmárať, nie sú veľmi nahusto na seba poukladané. Ale čo, ak nebude prachovačka, bude aspoň pretláčačka a spoznávačka.

Nad hlavami poriadne sivo a aj občas dáka tá vločka zaútočí, ale Aladin nasľuboval postupné opeknievanie a mrakov trhanie, tak kým vyjdeme na Babu, určite budeme mať výhľady!

Pri chatách v sedle stopy koniec, tak poctivo prešujeme asi 20 čísiel prachu pod lyže a strmým lesným priesekom pomedzi dve lesné cesty sa štveráme na lúku pod Babou. Mraky okolo hustnú, ale optimizmus neredne. Difúzka jak sviňa, ale nejako triafame cestu krížom cez lúku, ktorá je naznačená iným odtieňom sivobielej tmy. Nádherné, zasnežené solitéry starých stromov, a potom aj okraj lesa nás vedú na vrchol Baby (1120 m), ktorý sa nám darí neminúť len vďaka jeho červenej tyči.

No, a čo teraz? No, keď už sme tu... Predstavujeme si výhľady na Kozí chrbát vľavo a Zvolen vpredu vpravo, vydupávame si plošinky a odliepame. Že teda skúsime niečo nakresliť najskôr smerom na JZ, tam sa tie vrstevnice akosi najviac túlia k sebe navzájom.

Ale musíme poriadne zaveslovať, kým sa sklon skloní. A aj potom je to len také pomalé vlnenie v prachu po kolená, navyše stále v tej difúzke, takže niekto aj zadok odtlačil do podložia. Len dole sa na chvíľu vynárame pod mrak a čo vidíme? Pred nami hustý les. Za nami lúka, počmáraná troma celkom symetrickými vlnovkami. Štvrtá nesymetrická chodí priamo cez ne - tak jej autora sme hneď prekrstili na Jána Przniteľa.

Tak nič, no... Tak nazad. Aspoň na niečo je tá Przniteľova zosúvaná stopa dobrá, že sa po nej dá ľahšie smerom hore. O chvíľu sme zase pri tyči a ako na potvoru, Oskar preblikáva cez mraky a aj nejaké okienka sa otvárajú a vidíme, že ten Kozí chrbát je ozaj tam, kde má byť. Aj Zvolen, ale hneď sa obaja zase roztápajú v mlieku. A dokonca začína snežiť. To už vážne pochybujeme o Aladinových kompetenciách, odliepame druhý raz a ideme skúšať druhú lúku, smer západo-severozápad. V podstate s rovnakým výsledkom. Joooj keby to bolo sadnuté a prituhnuté, to by bola almázia!

Potom už nešpekulujeme, tajný tip (o lúku vedľa) si nechávame na inokedy a zosúvame nazad k autu. Pod Babou sa ešte dvaja odvážlivci v diaľke mihli, ktorí našu stopu čiastočne využili, ale tiež si oblúky asi moc neužili. Sneží už fasa husto, aj stopa trochu prikrytá, ale ešte to v nej ide aj samo, našťastie. Nazad v Korytnici - deň ledva v polovici. Tak čo teraz? Ďalší tajný tip je protiľahlá Magurka (1115 m) a jej pasienky, ale tam je cesta najkratšia po starom kúpeľnom chodníku, ktorý ako sa zdá, existuje už len v mapách. Aspoň podľa pohľadu na hustú mladinu za domčekom, za ktorým mal chodník začínať. Na domčeku iba toto:

Tak na konečnej vytriasame vločky zo záhybov a pretriasame dojmy, pojmy a možnosti. Vychádza nám to najlepšie na protiľahlú Končitú (1248 m). Ale pekne pohodlne, z Revúc popod vleky, žiadne trápenie po zelenej, od hlavnej. Prešliapavania máme na dnes dosť. Aj tak sa tam nebude dať zastať, no v dedine miestečko isto nájdeme. Nasleduje teda presun bez kúrenia (aby lyže v aute nenakvapkali), rýchly v rámci možností čerstvo osliznutých ciest, ktoré už stihli poslať (ako môžeme sledovať) jedno príliš SUVerénne auto čumákom priamo do potoka. Policajti už sa mu tam smejú, hasiči už sa tam valia a my o chvíľu bezpečne parkujeme naproti krčme v Nižnej Revúcej. Nasleduje odmena v podobe „kártukár skifitnes“.

A o tejto poslednej etape čo? „Zná každej“. Na lyžiach už pomedzi chalupy a priama direttissima až hore, v komfortnej stope. Furt sneží jak sprosté. Dosť veľa ľudí už lyžuje dole, aj si niekto sem tam zaujúka od radosti, aké je to fajné. Ale stále je dosť miesta, tak sa veľmi nebojíme, že by sme si každý nebodaj nenašli pár nepopísaných metrov cestou nazad. Ale o tie ani tak nejde, skôr o to, aby sme sa domov nevracali s hanbou ešte za vidna. A tak si ťapkáme: zjazdovka, traverz, cikcak a sme pri kríži.

Nasleduje odmena, lebo konečne prestali padať tie biele (...), a dokonca sa mraky uráčili odkryť výhľady do Revúckej doliny, aj na stráne Veľkej Fatry naproti. Svahy sú už síce rozryté, ale je to páperovo nadýchané, tak ujúkame tiež a čím nižšie, tým lepšia lyžba. S prestávkami samozrejme, stehná ujúkajú tiež.

Takže toľko k vydarenému dňu, samozrejme sme ho ešte nadstavili dákou tou pizzou a inými pochutinami cestou domov. Ale na Babu sa ešte isto vrátime – za neokukanými výhľadmi a pohodovými výšľapmi aj zjazdíkmi. A potom to bude ten pravý objav sezóny!

Rišo Pouš

(A modelky, ktorým ďakujem za pózovanie.)