Vendovka a Magura: ultratréning namiesto skialpaktuálu.

No, preklápa sa nám sezóna šmýkacia pomaly do behacej... Predtým však ešte posledné záchvevy zimy pred posledným marcovým víkendom - a s nimi dve správy, klasicky dobrá a zlá. Dobrá, že nasnežilo. Zlá, že len vysoko. Dole iba zvážnicové blatá zamrzli. Tak som si rozhutoval, čo s načatou nedeľou v rámci okresu, aby z nej aj tento outdoorový bulvár mal dáky úžitok. A som si vymyslel, že tak ako som chlpatú sezónu začal, bolo by dobre ju aj zakončiť, lebo sa má totálne brutálne otepliť. Čiže idem zo Sučianskej doliny na Malý Kriváň malofatranský, po modrej. Potom mi ale napadlo, že po tom zmrznutom blate sa mi nebude chcieť lyže až niekam na Chvalabohu nosiť (lebo nižšie sa isto nebudú dať obuť) a že teda pôjdem peši. Prerazím až na hrebeň, ten bude tvrdý, aj na pobehovanie dobrý - fotiek narobím a cez Maguru alebo Chleb zleziem dole. Šľapiek tam hore bude, tak sa to celé bude tváriť ako skialpaktuál... Nakoniec to inak vypálilo, ale o tom potom. Na začiatok si môžete tipnúť, čo uvidíte, ak pôjdete (ako ja) na ten Malý Kriváň od chatovej osady Jarolím:

a) ukážku prírode blízkeho lesného hospodárenia v lesoch národného parku

b) stavbu bobovej dráhy pre zimné olympijské hry:

Tak takto pekne na úvod do kopca, keď som sa predtým po niečom podobnom rozdrbanom za Kľačanmi potkýnal, pomedzi lúky a lesíky smerom do tej Sučianskej doliny. Ale vyššie snehu ozaj pribúdalo a do lyží by sa dalo normálne už na Drgovej skočiť. Opatrne, samozrejme. Od Veľkej Kráľovej už dominovala chlpatá stopa nad pešiackou, tak som ju škodoradostne pošliapal, až k Vendovke. Mimo nej prebáračka do pol lýtok - takých 30 cm nového prášku, ktorý však už slnko stihlo na niektorých miestach skôrkovatieť.

Úplne som ale zabudol, že uzávera chodníka nad Vendovkou je od 1.3. Tak som sa pokorne otočil, že si vymyslím niečo iné. Samozrejme Meškalka aj južné rebro Kriváňa napriek tomu zákazu boli celé čerstvo počmárané, ako inak. Rešpekt žiadny, kým tam policajt nestojí, čo už. Ale aj informovanosť biedna, samozrejme. Jedna malá ceduľka na strome nestačí, keď je človek už takmer hore. Zbehol som teda nazad - na lyžiach by sa dalo opatrne zošuchnúť pár výškových metrov pod Chvalabohu. Potom už žraloky.

Takže to je koniec skialpaktuálu, ide sa behať. Na Drgovej už zo traja miestni VIP-šoféri parkovali svoje „ofroudy“, tak som pohrdol modrou značkou a kluskal dole po zvážnici, lebo som vedel, že bude príjemne prejazdená. Pohodlnejší zostup po nej ako v lete, keď je poriadne kamenistá. V závere Sučianskej doliny cesta do protisvahu tiež vyzerala dobre. Tu je premávka poriadna celý rok, tak davááj, že si skrátim cestu pod Kľačiansku Maguru. Ale som si ju len predĺžil, lebo stope po vari dvoch kilákoch bol koniec. Len ďalší odstavený ofroud. Minulý týždeň by som pokračoval, lebo sneh bol už vlhký, dobre držal. Teraz v tom prášku, hlboko pod nulou, hnusne podšmykovali aj moje zubaté La Sportivy, tak davááj zase nazad. Musel som sa dostať na „nižšie poschodie“ zvážnice, a k tomu viedla cesta dolinou. Na nej najskôr hnusný ľad, potom už dobre, ku koncu bol aj problém po asfalte nebežať. Asi od Koniarky. Aj som čosi pojedol a popil cestou, keď už nebolo treba pod nohy kukať.

Medzi Koniarkou a osadou Jarolím teda odbočka doprava, cez potok, tak ako som sem prišiel. Medvedie stopy v snehu, ktoré tu predtým neboli, blatko stále zamrznuté, zvážnica okrajom lesa už suchá - takmer na bajk. Veď sa tam jeden aj motal a stôp tam bolo už po viacerých. Cez výruby pohľady do kotliny, aj na Martinské hole naproti, kde už po modrej oblohe nebolo ani stopy, začínalo tam dokonca snežiť. Ako predpoveď kázala. Ako som sa blížil ku značke, ktorá vedie hore na Maguru, ešte malá dilema, či to už neotočiť dole, domov. Ale som sa hecol, že teda ešte potrénujem. Aspoň zistím, či po viac ako štyroch hodinách dám ešte tú strminu. Tam bude aspoň chodník poriadne predupaný, ale zas aj ľudí veľa.

Fuuu, tak hecnúť som sa musel dobre, ale vydržal som imitovať beh až hore k chate. Spokojnosť. Samozrejme rýchlejšie by to bolo chôdzou, ale ide o tréning. A o predvádzanie pred ceprami, no nie?

Chodník samozrejme miliónom nôh vytvrdený, po rovinku s hojdačkou miestami aj ľadovo šmykľavý, nechcelo sa mi po ňom ešte aj dole - takému vypľutému. Aj tu je cesta „obchvatom“ na sklusanie do kotliny príjemnejšia, a ešte viac ako v lete. Lebo aj tu chatári a lesníci jazdia vo veľkom. Len keby predo mnou ten smrdutý Gázik nešiel. A nešiel o moc rýchlejšie ako ja. Našťastie len do Príslopu – potom išiel slušne po ceste okolo Kýčery a ja doľava skratkou - a už ma nedohonil. Aj preto, lebo som po ceste nedošiel až nazad na zelenú značku, ale strihol som to ešte jednou skratkou, zas o „poschodie nižšie“ – nech si aj predné stehná užijú, keď už akože teda trénujem... Tú strminu si však užili o dosť viac palce na nohách, po takmer šiestich hodinách už mali aj tak dosť. Ale nevyliezli mi spredu z topánok ako tomu večerníčkovému vlkovi z korčulí - ešte sú nové a pevné tie moje zimné boty.

No a potom už relatívna pohoda až domov. Lebo vieme, ako „fajne“ sa na konci takéhoto výletu kluše po rovine, po asfalte. Ešte pred tým posledná malá dilema pod rampou: do Kľačian cez lúky doprava či doľava? Doľava by to bolo zas na zelenú, tak doprava, lebo menej ľudí. A popri biofarme a futbalovom ihrisku teda už na ten asfalt. A po ňom „príjemná“ polhodinka domov, štýlom krívajúceho huspeninového psa. Ale to sa zlepší, hádam. Sezóna sa blíži.

Rišo Pouš