Posledný prášok pod Šiprúňom?

Sobota a inverzia, tradičná januárová, ale aká hnusná! V 1500 m hlási predpoveď osem stupňov, to snáď nie! Na programe je klasika – z Ružomberka, z Hrabova niekam pod Šiprúň, tam sa uvidí, či to bude o pásovačke alebo o lyžovačke, či potiahnem ďalej, či sa len tam budem motať. Skôr asi to prvé, lebo snehu málo aj hore a tie teploty neveštia nič dobré.

Takže po zjazdovke len kúsok a hneď nástup na Medvedí chodník. Ten centimeter snehu na ňom je uchodený, vytvrdený, až vyleštený a zrána zamrznuto hrkotavý. Húfy piraní tam plávajú, ale všetky vidno zďaleka, tak na výstup komfort. Alebo aj preto, lebo som pre istotu nasadil kameňačky.

Na Vlkolínskych lúkach lepšie, ale aj tam sem – tam skalka spod snehu čumí. Prechod z tieňa na slnko tam ale najmä ukazuje, o čom to dnes bude. Teplo ako v apríli (veď aj snehu nejako tak), a to je len ráno, slnko ledva spoza Sidorova vyliezlo!

Rýchlo zas do tieňa, hore Suchým Hrabovom – tam tiež ledva pod pásy snehu, od polovice už zo stromov kvapká a pod nohami vlhčina. Na lúke pod Mederličkou to len pripomína zimnú rozprávku – alebo skôr posledný jarný záchvev zimy.

Cesta pod Vtáčnik je na južnom svahu a cez les bez lístia na ňu nemilosrdne pečie, tak pod pásmi ledva niečo v strede, kde je to utlačené. O pár dní tam už nebude nič.

Na lúkach pod Vtáčnikom tiež samozrejme bieda a zjazdík dole ku smerovníku po snehu len vďaka vetru a tomu, že cesta je v ryhe, tak ju snehom trošku zafúkalo.

Hore lúkami potom už lepšie, ale hneď ma zlákala odbočka doprava cez les, do záveru Čutkovskej doliny, k napájadlu, priamo pod Nižné Šiprúnske sedlo. Najprv síce bordel v starej stope a pomalosť na namoknutej vate od stromami, ale potom na rúbanisku zrazu poriadne papuče na pásoch, pod nohami prášok a nejaký tuhší chlad na mňa dýchol! Tak som oškrabal, navoskoval a pokračoval skúmať, pokiaľ až ten prášok a tieň siahajú.

A siahali až hore ku smerovníku, tak som v tej jame pod Nižným Šiprúnkym aj ostal, a už len tam som sa točil – lebo stále v tieni, pod nohami snehové iskričky, hádam sedemkrát som si toho prášku šľahol – od smerovníka rovno dole po lúke, popri lese a oplôtkoch k napájadlu a nazad.

Slnko nízke, ukryté za stromami, prášku (kolo obeda už troooošku vlhnúceho) tak 10 cm, pod tým niečo staršie a hutnejšie, no fakt lepšia voľba ako striedať lepidlo a vatu na hrebeni smerom na Smrekovicu. Krátke síce, ale parádne lyžby, každá dĺžkou tak akurát na jeden záťah.

Aj voda poruke k obedu, aj som nakoniec vlhké pásy vymenil za suché, keď už voskovanie nepomáhalo, a naposledy som si ešte z povinnosti vyskúšal muldu vedľa, skoro celú na slnku, až zhora, z vyhliadkového kopčeka na červenej značke. Nejaké staré oblúky tam boli, tak že pridám svoje. Ale bolo to zároveň aj navlhnuto ťažké, aj krustovité, no takmer hnus, nič moc zážitok. Až dole v tieni pár práškových oblúkov na vylepšenie záverečného pocitu.

Tak už len odjazd – cestou pod Vtáčnik mi to išlo (mám dojem) lepšie na pásoch po tej špine napadanej zo stromov, ako na sklzniciach, už zbavených vosku. Cesta k Mederličke ešte zúfalejšia ako ráno a za chatou ten krátky úsek hustým lesom na zjazdovku čisté zúfalstvo – viac hnedej ako bielej. Pozajtra tam budú hríby rásť. Takže už len po umeláku, po zjazdovkách, odjazd dole. Aspoň v tomto je to Malino super.

Rišo Pouš