Hore - dole Ďumbierom, alebo únik pred chaosom na otočku

Neistá doba si žiada rozhodné činy. Alebo aspoň rýchle rozhodnutia. Repete na nedeľný obed v teréne a možno aj na posledný sneh? Tak sprobujme. Zase sledovačka, čo kde kto vyviedol, nafotil, spustil a tak ďalej. Je toho na vstupy dosť. Parťáci mi dali jemne košom, lenže to vôbec nevadí, resp. užiť sa to dá aj osve. V sobotu prechod frontu a horšie mraky nikoho netrápili, pretože deň D bola nedeľa, to je kostol a oslava. O štvrtej ráno budík, jogurt, káva a ide sa, kérovačka za snehom. Pokojne sa šiniem krajinou, za Voznicou zase staré známe srnky a daniele na rovnakom mieste, človeka poteší aj takáto drobnosť. Okolo pol ôsmej som na Trangoške, parkovisko poloprázdne a dobre vyľadnené.

Obujem, nalepím a vyrazím pred ôsmou. Od úvodných metrov ľadový tobogán, ale poistky mám v batohu, tak nie je čoho sa báť. Tempošľap nastavujem podľa minulotýždňovej kondičky a to je celkom fajn, obieham zopár ľudí. Dnes asi bude aj tlačenica, a tak som radšej volil skorší nástup na exponované výletné miesto. Na Ďumbieri som bol iba v lete, aj to je už dosť veľa rokov.

A tak šliapem hore dolinou, zdravím sa s pomalšími, a aj ma pustia dopredu. Ako sa pristrmuje, začína byť zábava, ale ruky ešte čo - to potiahnu. Ale niektorí menej skúsení už začínajú šúchať bokom. A v hangu nad Halašovou jamou už to ide naplno. Kto zabudol haršajzne doma alebo v požičovni, tak nemá veľa možností. Strmo a ľadovo, podaktorí turisti bez mačiek aj mačeniec a aj bez palíc, ale zato s frajerkou a v maskáčoch. No samozrejme dá sa aj bez, len to chce napriamo, pridupnúť a silné ruky. Ja som radšej pohodlne hodil zuby do viazka, aby mi tie moje v papuli dlho vytrimali. A hore sa ma potom neskoršie príchodzí pýtali, že či mi to tak dobre išlo aj bez... Ale vravím im, že som sa poistil.

Na chate dávam čaj, horalku a pohľadnice, kocúr Garfield (pruhovaný) prišiel hneď po odmenu na lavičku. Výhľady od chaty už od rána skvelé, vidno ďaleko, slnko to dnes bude topiť. Dačo pofotím a hor sa na Ďumbier. Miesta na stopu je neúrekom, popri tyčiach sa mi to zdá zbytočne strmé, a tak si cikcakujem bokom od ľudí, mimo tej covidovej diaľnice. Snehu akurát a čím vyššie, tým krajšie. Šliape sa dobre, ľudí ešte v norme a pod vrcholom sa otvára výhľad “na všade”. Len v hangu pod chatou to už sčernelo ako pred mraveniskom, keď ti spadne lízanka. Zástup ľudí ako na prvého mája. Ja ale o desiatej už pohodlne na vrchole.

Dnes je počasie za odmenu a vidno pol republiky. Na juh až do Maďarska a na sever až poľské mraky blokujú dohľad. Celé Nízke Tatry od Kráľovej hole až po Prašivú ako na dlani. V diaľke Kubínska hoľa a Malá Fatra, a aj kúsok severu Veľkej Fatry. Fotím do mobilu na pamiatku. Iskrivo, jasno a bezvetrie. To nebýva často. Radosť sa pozerať všesmerovo, no a v tomto posunutom časopriestore (vo februári už máj?) sa predsa podľa zákonov fyziky ohýba svetlo, čiže vidno nielen pod Slovenska ale rovno pol sveta!

Čajík osvieži a prvý zjazd dňa je ešte hrkotavý, ku chate. Slnko ešte nestihlo natopiť vršok. Nevadí, ide sa oprobovať lepšia strana, na Štiavnicu. Tam boli zhora také nafúkané platne, tak možno lepšie opriem lyže tam. Zase nový cikcak, postupne stúpam hore. Po starých stopách sa ide lepšie. Hore zase len jemný vánok a za skalami sa dá nájsť bezvetrie. Pohľad na Ďumbier s prevejmi je ako z pohľadnice z 80. rokov. Zase fotominúty, rozhľadňa zadarmo a úplne sám. Prvé UFO mraky nad Tatrami v diaľke. 

Lyžba dole už oveľa lepšia, aj nafúkané bolo, aj zmäklo viac. Pri chate už korzo ako vo veľkomeste, rýchlo stade preč. Pásujem zase mimo tyčovanej diaľnice. Na Ďumbier zástupy, celé skupinky, rodinky, aj s obyčajnými zjazdovými lyžami na batohu, aj s lopárikmi. Sane Sulov som ale nevidel. Ešte že tak. V diaľke na Chopku je Panoramatická podobne čierna, to bude korzo číslo dva. Aj škoda tam ísť, čo bol pôvodne variant. Takže ešte raz Ďumbier z úctivej vzdialenosti, lebo pri kríži sa dejú iné hromadné fotoorgie. Zase fotky, obedík, dotiahnuť skelety a ide sa úbočou priamo dole na Halašku. Ráno už tade šli, tak som si to poobzeral od boku. Slnko je nastavené, pražiareň zapnutá. Rovno na juh, strmo dole, medzi stromky, navádzacie stopy a kristiánky tiež tamprítomné, dobre sa dá držať smer i tempo. Sneh aj firn, aj lepivý kašan, v nižších partiách už potom ale vidno, že sa ide po dvadsiatich centimetroch, ktoré zhora griluje Oskar už týzdeň a zdola to vyhrievajú čučky a brusnice. Nad Halašovou už jasne vonia les, to je signál konca zimy. No ktovie ako bude, ešte päť dní takto a bude to koncovo-aprílové. Posunutý časopriestor, jednoznačne ďalší dôkaz celého chaosu tohto súčasného sveta.

Vbehnem do lesa na chodník, a tam starý známy zimák tobogán. Hrany mám ale na nových lyžiach ostré, takže iba brúsim nervy doleidúcim pešiakom. Ako tade šli všetci tí bez palíc a bez hrotov, ani pomyslieť. Ale letovo bolo, tak žiadne strachy. Na Trangoške plné parkovisko, aj cesta na Srdiečko a na Krupovej rovnako. Lanovky ale stoja. Paradoxy súčasnosti do maxima vyštelované. Chcel som dať ešte prieskumný okuk na Mýte, kde vraj obehli systém zamknutia, ale nemal som štastie na priame pozorovanie toho zázraku. Svah je ale slušne upravený a rovný. Tam sa ešte bude chvíľu dať.

Hodiny ešte ukazujú veľa rezervy, a tak smer Kráľova hoľa, aspoň pozrieť ako tam je. Spod Šumiaca len fotka a pokračujem na vyhliadnutý kopec v Telgárte, lebo zo Štiavnice sa ukazoval ako schopne biely a ešte som tam nebol napešo ani s lyžami. A predpoklad je, že tam nebude veľa ľudí. Paradox doby zase, predtým prepchaté strediská sú teraz prázdne a populárne skialp trasy sú prepchaté. A tak dobrý tréning sa dá aj popod laná spraviť.  Cez dedinky Horehronia, plus 10, ešte bez zelene, s teplým hnedým filtrom v slnečných okuliaroch, to je ako z filmu Obrazy starého sveta. Krásna horská jar. Posledné autentické, zabudnuté kúty sveta, kde nič nie je akoby, všetko je tam naozaj, aj to nič je tam naozaj.

V stredisku zopár áut z východu aj západu, lopáre, boby a detské lyže, posledné radosti tejto zimy asi. Prázdniny treba využiť na maximum, kým je dovolené ako tak dýchať. Obujem lyže a šliapem hore, svah ľadový, ale potom aj bokom stopa v mäkkšom a hlbšom snehu sa nájde. Strmo ale pekne, s klesajúcim slnkom za chrbtom. Na prekvapenie sa horná časť položí a aj sneh je tam akurát nafirnovaný. Hore už iba drevená búdka vrcholovej stanice vleku a lavička. A vytopené okolo. Aspoň vidno, koľko tu toho ešte je. Aj na bežky ešte dosť, od Besníka sa sem isto dobre bežkuje. Planina postopovaná. Nafotím a poobzerám.

Volám si s kamarátom, s ktorým toto teritórium akosi hlbšie vnímame. Mobilné BTSky mám na 200 m od seba, takže signál skvelý aj na video hovor. Tým pádom sa tu deje online diaľkový skifitness po zjazdovke v možnostiach rozšírenej reality (vnímania a prenosu energie z prírody), avšak v podmienkach zúženej mobility (mimo okres len tak-tak). Chceli nám znížiť mobilitu... No tak som si sadol na lavičku, podebatoval, popil čajík, zjedol tyčinku. Posledné pohľady na Hoľu z netradičnej strany a ide sa dole.

Vrchná, mierna časť, to je najlepšia lyžovačka dňa: firn, akurát na moje lyže. Na zlome do strmáka obzerám terén, kade to pustiť, a porovnávam fotky z hlavy a kamery s realitou. Zhodujú sa, takže dobre. Vyšúchaným koridorom v strede hrkocem dole, občas už rozbité krtince dole obchádzam. Dojazd k autu už na mokrom aprílovom firne. Slnko ešte hreje do sedačky, keď si prezlečený sadám za volant a pekne Horehroním zase domov. Všetky šlágre na USB kľúči som vystriedal, nie je sa kam ponáhľať, dnes to bolo fakt za odmenu, vo vlastnom tempe, vo vlastnom svete. Zážitky nadosmrti zapísané, obrazy uložené, nos opálený, duša na chvíľu na mieste. Pokoj večerný, tma sa vkráda v dolinách spoza stromov, večerné zore, oblačné animácie. Tempomat na spotrebu umožňuje prežívať aj tieto nútené presuny naplno, v inej dimenzii. Únava tiež nepraje pretekom v ľavom pruhu, a tak idem v dôchodcovskom tempe, cieľ je už len vaňa a posteľ. Dnes to vyšlo superne, v rámci možností naplno užitý deň. Pokorne spokojný zaspávam ako drevo.

Sherpa